O kritike prekladu bola časť mojej diplomovky a keď som o tejto téme chcela pôvodne písať , malo to byť niečo krátke a úderné. Doteraz som si totiž myslela, že hlavným problémom kritiky prekladu na Slovensku a v Čechách je to, že nie je. Keď som však tému začala skúmať a vyhľadávať, zistila som, že sem-tam aj je, ale s tým, že ak sa vyskytne, tak len niektoré jej aspekty (najčastejšie negatívne a väčšinou len literárneho prekladu) a chýba nám kritika v akejsi komplexnej forme. A tak sa táto vďačná téma rozvinula na dva poctivé články.
„Translation criticism is an essential link between translation theory and its practice; it is also an enjoyable and instructive exercise, particularly if you are criticising someone else´s translation.“
Peter Newmark – A Textbook of Translation
Väčšina ľudí si pritom myslí, že kritiky máme viac než dosť, ale kritika nie je len o tom, škodoradostne vypichnúť nejakú chybu. Pomýliť sa môže každý. Problém je, že kritika má v súčasnej spoločnosti veľmi negatívne konotácie a už len naozaj málokto si pod slovom kritika predstaví niečo prínosné. To je spôsobené najmä tým, že kritici si (najmä v prípade absencie uceleného prístupu ku kritike, ako je to pri preklade) vyberajú skôr tie horšie práce. Všetci dobre vieme, že ak sa nejaká kritika prekladu objaví, je to najčastejšie spôsobené tým, že určitý preklad je zlý.
Kritika pritom môže nejakú prácu vychváliť do neba a konštruktívna kritika je jednou z najlepších vecí na rozvíjanie sa (to ale platí len vtedy, ak ten, ktorý kritizuje, tomu rozumie a zvyčajne je schopný spraviť to lepšie ako kritizovaný). Práve to je dôvod, prečo by mala prekladová kritika byť jedným z najdôležitejších didaktických nástrojov pri výučbe prekladu. Ako povedal Ján Ferenčík vo svojich Kontextoch prekladu: „Kritika je jednou z významných hybných síl pokroku v myslení a v tvorbe spoločenských hodnôt.“
Zásadný aspekt prekladovej kritiky – komplexnosť
To najzásadnejšie teda je, že prekladová kritika by mala hodnotiť nielen to zlé, ale aj to dobré. Nemala by byť len opisná, teda hovoriť čo prekladateľ urobil a čo neurobil, čo urobil zle a čo dobre, ale mala by zároveň ponúknuť lepšie riešenia. Vtedy má totiž kritika prekladu význam. Ak má byť kritika komplexná, treba teda brať do úvahy nielen to dobré aj to zlé, ale aj celkový prístup prekladateľa k prekladu, pričom najdôležitejšia je stratégia (koncepcia) prekladateľa (alebo jej absencia), s ktorou k prekladu pristupoval a na základe ktorej riešil prekladateľské problémy. Je veľká škoda, že prekladateľ je do veľkej miery neviditeľný a že napríklad preklady literárnych diel neobsahujú okrem jeho mena nič iné s ohľadom na to, ako pri preklade postupoval a s čím sa stretol. Jediný taký preklad, s ktorým som sa doteraz stretla, bol český preklad Mandolíny kapitána Corelliho, kde má prekladateľ Viktor Janiš niekoľko viet dlhé poďakovanie, z ktorého je krásne vidieť, s čím všetkým sa musel pri preklade potýkať.
Hodnotiace kritéria – večný problém prekladovej kritiky
Každý druh kritiky potrebuje určité hodnotiace kritéria a ako to pekne vyjadril Milan Hrdlička v článku Kritériá hodnocení překladu a dynamika současné komunikace, v dnešnom globalizovanom a neuveriteľne rýchlo a dynamicky sa rozvíjajúcom svete sa tieto kritériá prekladovej kritiky, už aj tak dosť rôznorodé, menia veľmi rýchlo. Sú rôzne pre rôzne štýly a vždy sú podmienené časopriestorovou situáciou, a to nespomínam množstvo iných aspektov, ktoré hodnotiace kritériá ovplyvňujú, ako účel prekladu, predpokladaný príjemca a podobne. Pre tak rýchlo sa meniace prostredia je veľmi ťažké postulovať nejaké kritériá ekvivalencie a adekvátnosti prekladu. Kritika totiž vždy reaguje na všeobecný rozvoj spoločnosti, jej jazyka, literatúry a kultúry. Výsledky takej kritiky sú potom nevyhnutne tak relatívne a subjektívne ako preklad samotný.
To ale samozrejme neznamená, že kritika prekladu ako taká nemá význam. Má význam, a obrovský – je to najlepší spôsob, ako sa v praktickej rovine (teórii sa tu nevenujem, ale to neznamená, že ju nepotrebujeme) naučiť prekladať. To, že je niečo do určitej miery subjektívne, ešte neznamená, že sa to nedá zhodnotiť (to isté platí napríklad aj pre hodnotenie literárnych diel či obrazov). Hlavným kritériom prekladu je, či spĺňa svoj účel, či je pre príjemcu v cieľovom jazyku tým, čím je originál pre príjemcu v jazyku originálu.
Pri preklade je však niečo veľmi subtílne, čo sa vzpiera presne vymedzeným kritériám. Je to súčasťou kompetencie prekladateľa, pričom túto kompetenciu tvorí vzdelanie, prax, tvorivosť, skúsenosť… Vždy tam je však ešte niečo navyše, bez čoho dobrý preklad nevznikne, niečo, akoby jazykový a pragmatický cit, ktorý je do veľkej miery záležitosťou vkusu. Tento cit je ovplyvnený náladou prekladateľa (možno viac ako by sme si pripúšťali) a jeho osobnými názormi a preferenciami.
Je teda kvalita prekladu tak relatívna, že sa jednoducho nedá zhodnotiť?
Many philosophers, linguists and translation theorists claim that there are no rules for deciding whether one translation is better than another one. Gideon Toury asks: “Has everything become so relative that there is no such thing as a bad translation any more?” and immediately answers: “Of course there is, even though there is definitely nothing objective or absolute about that term either. Rather, notions of what would constitute a bad translation (or a good one, for that matter) are as changing as the notion of translation itself.” That is very true – the issue of evaluation and criteria for it are changing as rapidly as the world around us, but the everyday life persuades us that we can recognize better and worse translations, although “it is usually easier to recognize a bad translation.”
Literatúra:
Ferenčík Ján – Kontexty prekladu
Hrdlička Milan – Kritériá hodnocení překladu a dynamika současné komunikace (vyšlo v zborníku Preklad a tlmočenie 4, UMB, 2002)
Newmark Peter – Textbook of Translation
Toury Gideon – A Handful of Paragraphs on Translation and Norms (vyšlo v zborníku Translation and Norms, 1998)