Nedávno som zažila telefonát, ktorý sa niesol v nasledovnom duchu:
„Dobrý deň, našla som si vás na internete, potrebovala by som preklad rodného listu, bolo by to možné?“
„Dobrý deň, to asi potrebujete úradný preklad, ja ale zatiaľ súdne preklady nerobím.“
„A aké preklady robíte?!?“
„Rôzne, ale nie úradné, nie s pečiatkou.“
„To ste potom aká prekladateľka prosím vás?“
„No…normálna? Vyštudovaná VŠ v odbore, pracujem na živnosť atď., ale nie som súdna prekladateľka, teda nemám oficiálnu okrúhlu pečiatku.“
„A to potom ako robíte tie preklady? To sa tam ani nepodpíšete?!?“
No, a takto to ešte chvíľu pokračovalo. Zistila som, že mnohí ľudia naozaj nevedia, aký je vlastne rozdiel medzi dvoma druhmi prekladateľského živočícha: tzv. „normálnym“ prekladateľom a súdnym prekladateľom. A ten rozdiel je naozaj dosť veľký. Jednoducho povedané, rozdiel medzi prekladom a súdnym prekladom by sa dal prirovnať k rozdielu medzi kópiou a notársky overenou kópiou.
Tak napríklad, prekladateľ (povedzme živnostník) podniká v oblasti prekladateľských služieb, teda jeho motiváciou je zisk, ale činnosť súdneho prekladateľa nie je podnikaním (!!) (aj keď musí platiť dane a odvody, takže je to vlastne taký hybrid). Súdny prekladateľ je tiež viazaný prísnou mlčanlivosťou o obsahu svojich prekladov (ako napríklad sudca) a nemôže bezdôvodne odmietnuť vykonať úlohu, ktorú mu zadá súd alebo iný orgán verejnej moci. Typické dokumenty, ktoré vyžadujú zamestnávatelia v zahraničí súdne preložiť, sú vysokoškolský diplom, register trestov, sobášny a rodný list, ale sú to napríklad aj technické preukazy vozidiel dovezených zo zahraničia, ktoré sa predkladajú na polícii. Súdny prekladateľ si musí tiež viesť takzvaný denník prekladateľských úkonov, kde má každý úkon vlastné priradené číslo – tento denník kontroluje Ministerstvo spravodlivosti a je aj účtovným a daňovým dokladom.
Činnosť súdnych prekladateľov stanovuje zákon č. 382/2004 o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch (tzv. „ZTP“ ;-)) – sú to prekladatelia poverení Ministerstvom spravodlivosti SR na vykonávanie úradných prekladov, ktorí sú zapísaní v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov, ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti SR. Prekladateľský úkon súdneho prekladateľa sa využíva najmä na oficiálne účely a pre potreby úradov – takýto prekladateľ má povolenie používať okrúhlu 36mm pečiatku štátneho úradníka. Súdny preklad samotný vyzerá úplne inak ako bežný preklad (ktorý tvorí jednoducho povedané len preložený text, ku ktorému sa nič nepridáva) – v prípade súdneho prekladu sa k originálnemu textu pripojí preklad v cieľovom jazyku, doplní sa vyhlásením prekladateľa o autenticite prekladu (takzvaná prekladateľská doložka, ktorá býva dvojjazyčná a uvádza napríklad aj číslo, pod akým je prekladateľ zapísaný v zozname na Ministerstve spravodlivosti), a všetky strany sa spoja šnúrou a zapečatia pečiatkou. Na základe určenia použitia prekladu a požiadaviek klienta sa súdny preklad zväzuje buď s originálom, alebo s notárskou kópiou. Súdny prekladateľ vykonáva prekladateľský úkon primárne pre súdy a iné orgány verejnej moci (preto mu aj prischlo označenie „súdny“).
Dosť veľkým problémom je, že samotný zákon o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a jeho vykonávajúce vyhlášky takúto osobu nazývajú len „prekladateľ“ a nie „súdny prekladateľ“, čo potom mnohých mýli, pretože zákon naozaj určuje len činnosť súdnych prekladateľov. Nad súdnymi prekladateľmi vykonáva dohľad priamo Ministerstvo spravodlivosti SR a na to, aby boli zapísaní v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov, musia prejsť dosť náročnými skúškami.