Norimberské procesy boli prelomové v mnohých ohľadoch. Hoci sa často skloňuje práve ich medzinárodný dosah či právne aspekty, už menej sa vie, že práve vďaka nim vzniklo moderné simultánne tlmočenie, bez ktorého si dnes už svet medzinárodných ekonomických či politických vzťahov nevieme ani predstaviť.
Ak si odmyslíme už predtým príležitostne použitú šušotáž a niekoľko pokusov s telefonickým tlmočením v Ženeve, ku ktorým sa dostanem neskôr, až do norimberských procesov sa tlmočilo najmä konzekutívne, teda po častiach: niečo poviete, počkáte, kým to tlmočník pretlmočí, a tak ďalej. Tento spôsob tlmočenia je schodný pri práci s dvoma jazykmi, ale pri norimberských procesoch sa ukázalo, že bude potrebné vymyslieť niečo iné.
Spojenci totiž medzinárodný vojenský tribunál poverili úlohou zabezpečiť spravodlivé a promptné procesy obvinených nacistických zločincov a práve požiadavka na rýchlosť sa ukázala byť kameňom úrazu. Ak by sa totiž tak ako dovtedy tlmočilo konzekutívne, procesy by trvali neuveriteľne dlho, keďže sa na nich malo pracovať so štyrmi jazykmi (anglický, francúzsky, ruský a nemecký) a to by znamenalo tlmočenie po krátkych úsekoch v dvanástich smeroch.
S riešením prišiel dôstojník americkej armády Leon Dostert, ktorý sa narodil vo Francúzsku a keď sa stal americkým občanom, v armáde pracoval ako odborník na cudzie jazyky. Dostert si myslel, že je možné, aby človek rozprával a počúval zároveň, a tak tento spôsob riešenia presadzoval. Možné to síce bolo, ale ľahké ani zďaleka.
Simultánne tlmočenie nie je vlastne simultánne úplne doslova, pretože aby ste mohli začať, musíte počkať kým zistíte, čo osoba vlastne hovorí a kam mieri, aj tak je ale jednou z najťažších vecí, ktoré dokáže človek so svojim mozgom robiť – sústrediť sa na to, čo hovorí osoba v jednom jazyku, v hlave to okamžite preklápať do iného jazyka, hovoriť to nahlas a zároveň počúvať, čo tlmočená osoba hovorí ďalej, ale pritom aj vnímať to, čo hovorí sám tlmočník, aby to dávalo zmysel, gramaticky aj štylisticky.
Obrovský tlak na sústredenie, pozornosť, a navyše na úspešné rozdelenie mozgovej aktivity na dve rôzne veci, ktoré sa musia vykonávať naraz. Samotný jazykový prenos nie je napriek svojej rýchlosti tým najväčším problémom. Problémom je to, že zvuk nášho hlasu zmenšuje našu schopnosť počuť hovorené a tlmočník sa musí naučiť prekonať prirodzenú tendenciu byť ticho, keď niekto iný hovorí, a počúvať zároveň s tým, ako hovorí on sám.
Dostert bol presvedčený, že sa to zvládnuť dá, ale muselo sa vymyslieť aj technické riešenie. V tom pomohla firma IBM a zariadenie známe ako Filene-Finlay Speech Translator. Toto zariadenie vzniklo s cieľom urýchlenia viacjazyčnej interakcie a v dvadsiatych rokoch ho niekoľkokrát vyskúšali na konferencii Medzinárodnej organizácie práce v Ženeve. Vtedy pracovalo len s dvoma jazykmi, francúzštinou a angličtinou, a pre vopred pripravené reči.
Fungovalo tak, že jeho používateľ mal pred sebou telefón a keď nerozumel, čo sa hovorí, zdvihol slúchadlo, vytočil ústredňu, a počul prednes v druhom jazyku. Tlmočníci sedeli vzadu, počúvali, a tlmočili pripravenú reč, ktorú mali pred sebou na papieri, do slúchadla, ktoré ho prenášalo do telefónnej ústredne. Zariadenie bolo použité v roku 1934 aj pre živý prenos Hitlerovho prejavu v Norimbergu vo francúzskom rozhlase.
V tridsiatych rokoch kúpila patent na Filene-Finlay systém firma IBM a tá vylepšené a rozšírené zariadenie po konzultáciách s Dostertom zadarmo ponúkla pre norimberské procesy. Vytvorili systém slúchadiel a mikrofónov a Dostert si najal tlmočníkov, s ktorými systém skúšal a prácu s ním precvičoval.
Účastníci dostali slúchadlá a mikrofóny a neuveriteľné množstvo káblov ich prepojilo so štyrmi tímami tlmočníkov (jeden tím pre každý jazyk) v štyroch samostatných laviciach oddelených sklom. Účastníci si mohli prepínať jazyky, ktoré chceli počuť a výstup zabezpečovalo celkom 36 tlmočníkov: každý zo štyroch tímov sa skladal z troch (napr. anglický tím mal tlmočníka pre nemčinu, francúzštinu a ruštinu a tak ďalej), ktorí sa po 85 minútach striedali.
Problémov bolo už od začiatku dosť. Mnohí hovorili veľmi rýchlo, mnohým nebolo dobre rozumieť. Ľudia zakopávali o káble, riešili sa aj technické výpadky. Ako si spomína jeden z tlmočníkov, Peter Less, celý proces bol veľmi náročný, psychicky aj fyzicky. Mikrofón, do ktorého tlmočili, bol v strede stola pred nimi, museli sa nakláňať a neotáčať hlavu, aby ich bolo počuť.
Tlmočníci boli tiež len ľudia. Peter Less napríklad spomína, ako raz vyvolal roztržku len kvôli jednému slovu. Mal pretlmočiť otázku „What did Rascher do?“ (čo Rascher urobil) a on povedal: „What did Russia do?“ (čo Rusko urobilo) a ruský dôstojník okamžite vyskočil a začal sa rozčuľovať, prečo do toho zaťahujú Rusko.
Okrem toho, že robili niečo, s čím nemali žiadne skúsenosti a čo sa učili za pochodu, museli počúvať o zverstvách a krutostiach. Viackrát sa stalo, že počas tlmočenia začali plakať, vraj najmä pri vypočúvaní Rudolfa Hössa, hoci samotní svedkovia pri spomínaní plakali častejšie.
Systém ale napriek pochybovačným hlasom a počiatočným problémom nakoniec fungoval. Hermann Göring údajne jednému z tlmočníkov povedal, že ich systém je veľmi efektívny, ale bohužiaľ mu skráti život. Systém tak spustil novú éru medzinárodnej komunikácie a vytvoril aj nové povolanie: simultánneho tlmočníka.
––
Zdroje:
Francesca Gaiba: The Origins of Simultaneous Interpretation: The Nuremberg Trial, 1998
David Bellos: Is That a Fish in Your Ear? The Amazing Adventure of Translation, 2011
Lunch with a legend – rozhovor s Petrom Lessom, jedným z tlmočníkov na norimberských procesoch
Siegfried Ramler: The Origins and Challenges of Simultaneous Interpretation: The Nuremberg Trial Experience, prednáška z roku 2006
How the Nuremberg Trials changed interpretation forever, článok z roku 2014
Článok bol publikovaný v Denníku N a v rozšírenej verzii na Historywebe.
