Som si (relatívne) istá, že dôležitosť a úlohu literatúry vo formovaní detského sveta a samozrejme aj jazyka, ktorý ho odzrkadľuje, vôbec nie je potrebné zvlášť zdôrazňovať, i keď niektoré výsledky prekladateľskej práce detských kníh svedčia o tom, že nie každému to je také jasné.
Špecifikám prekladu detskej literatúry sa venuje dosť prác aj napriek tomu, že je to v rámci translatológie relatívne mladá disciplína (má asi štyri desaťročia), takže tu pridávam len niekoľko poznámok na okraj z vlastnej skúsenosti, zatiaľ z oblasti literatúry pre tých najmenších, ktorá je určená najmä na počúvanie spojené s vnímaním ilustrácií.
Deti vnímajú svet okolo seba inak ako dospelí, a tým inak myslím naozaj inak. My dospelí sme mali roky na to, aby sme sa naučili spojitosti, súvislosti, aby sme dokázali argumentovať a zdôvodňovať, a naša fantázia a zmysly sa tým tak trochu obrúsili. Deti takéto skúsenosti nemajú a preto vnímajú svoje okolie a všetky stimuly nepredpojato a neskreslene a ich fantázia a predstavivosť sú neporovnateľne bohatšie ako tie naše. Sú otvorené všetkému a preto si ich schopnosti zasluhujú špeciálnu pozornosť. No veď to je samozrejmé, poviete si. Ja si ešte navyše poviem, že na to všetko by sme nemali zabúdať nielen pri písaní detských kníh, ale aj pri ich prekladaní.
Zaujímavé je, že hoci sa všeobecne tvrdí, že výrazivo detskej literatúry by malo využívať jednoduchšie (napr. menej abstraktné, jednoduchšie či krátke) konštrukcie, zároveň je aj pravda (hovorím z vlastnej skúsenosti), že deti doslova vyhľadávajú a vychutnávajú si príznakovejšie spojenia (napr. patálie miesto problémy). A čím poetickejšie a čím viac zaváňajúce rôznymi odtieňmi ľudovej slovesnosti v štýle Maľovanej abecedy Jána Smreka či Žabiatka Ľudmily Podjavorinskej, tým lepšie (podstienok, korálkovočervené jarabinky, poza pajty poza stohy, vyhútať…). Človek by povedal, že dieťa budú priťahovať spojenia, ktoré sú kratšie a tým ľahšie zapamätateľné, a pritom je to často naopak. Takéto sú čvirikove najobľúbenejšie (to sa nechválim, to len mám doma a vidím na vlastné oči):
„Múdrosť,“ rečie starý vlk,
„vážnosť,“ bizón vraví,
„svaly,“ mrmle ospalo
v kríčí medveď kľavý.
(Lev a jeho priatelia, preklad František Hattala, nakladateľstvo Karla Nitzscheho – Niederwiesa, Nemecko)
Sneh puká ako suchá kôrka, les je ako po vymretí, ten kto môže, zimu prespí. Spí jazvec, spí i myška, v poli oddychuje chyžka, iba starý šedý vlk, ňufák pri zemi, tiahne lesom, hlad ho ženie do polí.
(Prasiatka a vlk, preklad Karin Závadová, Albatros Praha, 1992)
V šumení hmyzu, múch a včiel
sa jasný hlások huslí chvel.
Len čo pohasla nôcka šerá,
spievali husle do večera.
(Svrček a mravce, preklad Maša Haľamová, Mladé letá Bratislava, 1988)
Text vhodný pre dieťa samozrejme závisí od jeho veku aj individuálnych preferencií, ale veľmi zovšeobecnene by sa dalo povedať, že by mal byť taký, aby ho dieťa dokázalo pochopiť a aby dieťa dokázal zaujať. Práve z dôvodu obmedzenej detskej skúsenosti si text pre deti vyžaduje oveľa väčšiu mieru explicitnosti a mal by byť na úrovni detských vedomostí a skúseností. Ich vedomosti, skúsenosti, ale napríklad aj tak špecifické faktory ako schopnosť pochopiť literárne vzorce (napr. metafory, idiómy) sú obmedzené a tak si aj preklad takého textu vyžaduje určitú mieru adaptácie a explicitnosti. Pekne to vystihol František Fröhlich v knihe Slovo za slovem:
S tím volně souvisí problém, na který jsme vždycky naráželi při seminářích: nakolik se člověk při překládání může pustit původního textu, emancipovat se od originálu. Vladimír Kafka, o kterém jsem se zmiňoval, se jednou, myslím ještě v šedesátých letech, účastnil takové metodologicko-teoreticko-překladatelské ankety a zhurta to odbyl tím, že postřehy teoretiků můžou být cenné, ale že je stejně každý překlad jedinečný, musí se rozhodovat od případu k případu a obecná pravidla pomůžou velmi málo. Nicméně taková zásada odstupňování emancipace od původního textu je v tom, že hodně se od něho můžete nebo musíte oprostit, když překládáte dětskou literaturu a humoristickou literaturu. (…) U dětských a humoristických knih je nejdůležitější celkové působení.
Tie najproblematickejšie oblasti (ktoré sú problémovými oblasťami v preklade celkovo, ale v detskej literatúre obzvlášť) tvoria slovné hry, onomatopoja, rým, aliterácia, nárečia, funkčné mená, homonymá, vulgarizmy, či reálie. Povedzme tie reálie, mnohé by mali byť viac prispôsobené tým našim – nezabúdajme, že hovorím o najmenších deťoch, ktoré len začínajú chápať, že psov môže byť viac druhov a zoznamujú sa s tými u nás najznámejšími. Je úplne zbytočné a možno až rušivé, ak majú v rozprávke dva psy, z ktorých jeden je komondor a druhý mudi, u nás relatívne neznáme plemená (zanietení psíčkari odpustia). Nebolo by vhodnejšie použiť tam plemená u nás bežnejšie, čím by sa text stal pre dieťa recepčne vhodnejší?
Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden komondor, ktorý žil v krásnom priestrannom domčeku s červenou strechou. Nažíval si tu spokojne, kým tade jeden deň neprechádzal pes mudi.
„Drahý priateľ,“ oslovil ho. „Mám veľký problém. Onedlho sa mi narodia šteniatka a nemám dom. Prosím ťa, uvoľni mi na krátky čas tvoj príbytok.“
Komondorovi viac nebolo treba, bol dobrosrdečný a ihneď súhlasil, aby mu mudi obsadil domov.
(Pes, ktorý zle pochodil a ďalšie rozprávky, preklad Monika Srnková, Ex book Nové Zámky)
Samozrejme, zároveň platí aj to, že by sme nemali podceňovať ich schopnosť porozumieť konceptom (a často platí, že deti chápu viac než sú im dospelí ochotní priznať), platí aj to, že práve vďaka neznámemu a novému sa učia, ale to sa nesmie preháňať. Dalo by sa povedať, že preklad nemusí byť jednoduchý v zmysle používania jednoduchších (kratších, významovo jasných) slov, ale musí byť jednoduchý z hľadiska jeho recepcie, ak sa mám vyjadriť akademicky ľúbivým jazykom. Tak ako všade, aj tu platí zlatá stredná cesta.
Okrem toho, že text detskej literatúry by mal byť pochopiteľný a zaujímavý, mal by byť zároveň aj gramaticky a štylisticky správny, pretože pre dieťa sú čítané rozprávky jedným z najdôležitejších zdrojov učenia sa jazyka. Dalo by sa povedať, že v detskej literatúre, najmä tej, ktorá je určená na počúvanie, by sa na dobrý preklad malo dbať možno ešte viac než v tej „dospeláckej“, pretože detská myseľ je vysoko tvarovateľná, najmä čo sa jazyka týka, a rýchlo sa naučí ako dobré, tak aj zlé.
Vezmite si napríklad knižku Domáce zvieratá (ESA, s.r.o. 2011), pod ktorú sa podpísala Jasna Ignjatovičová (ilustrácie) a Ivan Banstol (texty). Nie som si ani istá, či ide o preklad alebo o pôvodný text (hoci to vyzerá skôr ako to druhé), pretože obsah je tak neuveriteľne zlý (čo sa chýb týka), že sa mi ani nechce veriť, že to niekto napísal ako pôvodné rýmovačky. O kvalite rýmov (typu pozná ju každé decko, lebo nám dáva mliečko) či chýbajúcich dĺžňoch radšej pomlčím.
V chôdzi býva pomalá,
preto si rád zapláva.
Má rád potok, mláčky,
ako všetky kačky.
Mlieka, syra, bryndze,
od nej vďačne prímte.
Keď počuješ zvonce,
vieš, že idú ovce.
(Domáce zvieratá, ESA, s.r.o. 2011, Ivan Banstol)
A pritom niekedy by stačilo len si to po sebe prečítať. Zobák? Naozaj?
Zbadal raz vlk kozu, ktorá sa pásla navrchu hory.
„Aká by z nej len bola chutná večera!“ pomyslel si a oblizol si zobák.
(Bystrá kozička a ďalšie rozprávky, preklad Monika Srnková, Ex book Nové Zámky)
Alebo syntaktické konštrukcie, ktoré ma často doslova bolia, keď ich čítam čvirikovi nahlas. Napríklad nadužívanie prechodníka či príčastí, ktoré sú v slovenčine úplne v poriadku, ale nie v každej druhej vete (no dobre, v každej druhej vete to tam nie je, ale je tam toho neúmerne veľa, viete čo myslím).
„Vyjdi!“ prikázal vlk, oblizujúc sa. (…) Chudák vlk utekal ako mu nohy stačili, snažiac sa zahasiť svoj horiaci chvost. (…) „Nedokážem pochopiť, ako môže byť také škaredé káčatko moje,“ vravela si pre seba, trasúc hlavou. (…) Skrývajúc sa pred zrakom mamičky, dostal sa potajomky pred ich domček… (…) „Je niekto doma?“ kričalo, nazerajúc dovnútra. (…) „Hmm, celkom pohodlná!“ povedala, nadskakujúc na posteli.
(Rozprávky s ilustráciami Tonyho Wolfa, preklad Monika Kostelníková, Slovart-Print s.r.o., Bratislava 2011)
Nechcem ale hádzať všetku vinu odfláknutých prekladov detských kníh len na prekladateľov, ono by sa dalo totiž povedať, že za to môže množstvo faktorov, ktoré spolu súvisia a nie sú nepodobné tým z oblasti prekladov krásnej literatúry, teda najmä neviditeľnosť prekladateľa, nedostatočné ohodnotenie jeho práce a jeho osoby ako takej (spoločenské uznanie a status) a podobne. Detská literatúra prechádza korektúrou len málokedy a jej prekladatelia sú ešte stále takmer úplne ignorovaní. Aby som citovala G. Thomson-Wolgemuthovú, „the esteem in which a work of literature is held can also always be judged by the care and consideration its translation receives„. Čistá pravda.
—
Zdroje:
*pic via: krásny ilustračný obrázok je z dielne Shelli Dorfe, © Studio Mela, použitý s jej dovolením.
http://homepage.ntlworld.com/g.i.thomson/gaby-thomson/ChL_Translation.pdf
http://keimena.ece.uth.gr/main/t13/Xeni_final_text_English.pdf
Slovo za slovem. S překladateli o překládání. Ed. Stanislav Rubáš. Academia, Praha 2012
Zaujímavý článok k adekvátnosti výrazových prostriedkov v detskej lit. (str. 244):
http://www.juls.savba.sk/ediela/ks/2007/4/ks2007-4.pdf
Zaujímavá práca o preklade funkčných mien na príklade prekladu knihy Neila Gaimana The Graveyard Book
