Posledný aprílový týždeň obletela médiá správa, že belgický premiér Yves Leterme odstúpil z funkcie z dôvodu pretrvávajúcich lingvistických problémov medzi valónskou a flámskou časťou Belgicka. Tento spor vôbec nie je nový – a jeho centrom je kozmopolitný Brusel, ktorý síce geograficky patrí holandsky hovoriacemu Flámsku, ale žije tam veľa frankofónnych obyvateľov, ktorých počet sa neustále zvyšuje. Francúzski hovoriaci obyvatelia Bruselu majú možnosť voliť v bilinguálnom volebnom obvode Brusel-Hal-Vilvoorde, čo je tŕňom v oku flámskych strán, ktoré žiadajú jeho rozdelenie do samostatných obvodov s oficiálnym holandským jazykom. Valónske strany naopak bojujú za jeho zachovanie a za rešpektovanie jazykových práv frankofónnych menšín v Bruseli.

 

Vyše 60 percent obyvateľov v krajine hovorí po holandsky, vyše 30 percent po francúzsky a zvyšok používa nemčinu. Flámska a valónska komunita medzi sebou neudržiavajú veľa kontaktov, a okrem Bruselu, kde sa obe komunity miešajú, žijú v rozdielnych častiach krajiny.  Chodia do rozdielnych škôl, čítajú rozdielne noviny, pozerajú rozdielne televízne kanály, hlasujú za rozdielne politické strany, existuje len veľmi málo flámsko-valónskych manželstiev.

 

Korene týchto sporov siahajú až k samým začiatkom belgického štátu v roku 1830. Prvá ústava bola napísaná vládnucou elitou vo francúzštine – oficiálnom jazyku krajiny. Už vtedy silne zneli požiadavky o zrovnoprávnenie flámčiny, tá však bola uznaná ako druhý jazyk až v roku 1898. Potom trvalo ešte ďalších 30 rokov, kým sa flámčina začala používať v školách, a až v roku 1967 – teda 137 rokov od vzniku štátu – v nej vydali aj ústavu. (zdroj: .týždeň 39/2007)

 

V rokoch 2007-2008 viedlo napätie medzi jazykovými komunitami k vážnej politickej kríze. Niektorí pozorovatelia dokonca špekulovali o rozdelení štátu, a pripomínali si pokojné rozdelenie Československa z roku 1993.

 

Problém Brusel

 

Brusel je oficiálne dvojjazyčný (holandsko-francúzsky). Pôvodne to bolo flámske mesto, dnes je viac ako 85 percent jeho obyvateľov frankofónnych. Je to výsledok rôznych administratívnych opatrení a masívneho frankofónneho prisťahovalectva z bývalých francúzskych a belgických kolónií, najmä prílevu Marokáncov, Turkov a Afričanov z Konga. Flámi trpko hovoria, že im Valóni toto mesto ukradli. (zdroj: .týždeň 39/2007)

 

Miestne úrady vo viacerých bruselských mestských častiach a predmestiach v poslednom čase zavádzajú stále ďalšie opatrenia, ktorých cieľom je zabrániť prisťahovaniu sa ďalších frankofónnych obyvateľov. Okrem iného od Valónov požadujú, aby na úradoch hovorili iba po holandsky, alebo im komplikujú získavanie voličských preukazov. Na základe národnostnej príslušnosti údajne vydávajú aj stavebné povolenia. (zdroj: www.sme.sk, copyright © SITA 2010)

 

Brusel by predstavoval aj jeden z najväčších problémov v prípade skutočného rozdelenia krajiny. Na jednej strane tvoria väčšinu jeho obyvateľstva Valóni, na druhej strane je to nielen metropola Belgicka, ale aj hlavné mesto Flámska, takže by sa ho žiadna zo strán určite nechcela vzdať. Brusel je zároveň hlavným európskym mestom, čím sa problém presúva za hranice Belgicka. Ozývajú sa hlasy, že z Bruselu by sa mohol stať nezávislý mestský štát, alebo akési centrum, ktoré by riadila Únia.

 

L'Europe est ma patrie

 

Známa je historka o belgickom ministrovi a europoslancovi Fernandovi Hermanovi, ktorého vdova mu po jeho smrti v roku 2005 chcela dať na hrob epitaf "L'Europe est ma patrie" (Európa je moja vlasť). Riaditeľ cintorína ju však varoval, že Overijse (kde mal byť Herman pochovaný) je flámske mesto, ktoré sa bude len s veľkou nechuťou dívať na hrob s francúzskym nápisom, a tak Herman nakoniec dostal epitaf latinský: "Europa patria mea".

 

Overijse je jedno z flámskych miest, ktoré berú jazykové záležitosti veľmi vážne: jedna miestna reštaurácia dostala napríklad list od mestskej rady, v ktorom sa písalo, že keďže Overijse je flámske mesto s oficiálnym jazykom holandským, žiadajú majiteľa reštaurácie, aby svoju neónovú tabuľu zmenil z anglického 'Thai takeaway' na správne holandské 'Thai meeneemrestaurant'. Mnoho neholandských obchodníkov a prevádzkovateľov reštaurácií tvrdí, že ich vzťahy s radnicou sú síce slušné a zdvorilé, ale väčšina z nich má po ruke flámskeho čašníka a pre kontakt s úradmi používa holandsky hovoriacich zamestnancov.

 

Vzťahy však nie sú zdvorilé všade – v Bruseli vznikajú aj militantné skupiny (napríklad Taal Aktie Komitee), ktoré sa zameriavajú na poškodzovanie neholandských bilbordov a prevádzok. Túto jazykovú obranu poháňa aj strach z budúcnosti – Flámi sa obávajú, čo sa stane, keď sa pri pokračujúcom trende francúzskych prisťahovalcov stanú menšinou na ich vlastnej pôde.

 

Ukážkou jazykového boja je aj Zaventem, kde sa nachádza bruselské letisko. Zaventem má veľkú komunitu prisťahovalcov z celého sveta, ale tvrdošijne si udržiava svoju flámskosť. Všetci návštevníci mestskej radnice si napríklad musia priviesť aj tlmočníka, ak nehovoria po holandsky, keďže zamestnanci radnice majú zákaz hovoriť iným jazykom.

 

Zaventem zaviedlo aj prísne jazykové požiadavky pre ľudí, ktorí by si chceli od mesta kúpiť pozemky. Starosta Francis Vermeiren tvrdí, že tým nechcú brániť cudzincom v príchode, ale ak tam cudzinci chcú žiť, musia jednoducho vedieť ich jazyk.

 

Problém Belgicka nie je samozrejme len lingvistický, ale aj ekonomický, historický a národnostný, ale je to práve jazyk, ktorý neprestáva Belgičanov rozdeľovať. Nepripomína vám to niektoré z argumentov okolo nášho jazykového zákona?
ROLOVAŤ HORE / SCROLL TO TOP